Sedíme v triede a rozprávam deťom o prírode okolo nás, o srnkách v lese, o kamzíkoch v horách o včielkach medonosných. S otvorenou pusou počúvajú príbehy
- zničenej rastlinke
- srnke, ktorá nemá kde bývať, lebo sme je vyrúbali les a zobrali jej domček
- ľutujú kamzíka, ktorý si zlomil nožičku, lebo sa zľakol turistov v horách
- plačú nad osudom medvedíka, ktorému sme pooberali v lese lesné plody, naučili sme ho jesť z kontajnerov a teraz ho zato chytáme a chceme potrestať.
Detská dušička je úprimná a ešte neskazená. Ak deti naučíme správať sa správne v prírode a k prírode, potom máme šancu na úspech.
Ako to ale dosiahnuť ? No iba výchovou a príkladom. A tak sme si zobrali vrecia na odpad, rukavice na ruky a išli spoločne vyčistiť kúsok lesa na okraji dediny.
Deti nádherne zberali odpadky, čistili les pre zvieratká aj pre seba. Základom ale bolo, aby si uvedomili, že nič do lesa neodnášame. Žiaden odpad tam nepatrí. Každý jeden papierik sa dá predsa vyhodiť doma a nie do lesa.
Verím, že to detičky pochopili a že nebudú iba tak bez slova sa prizerať, keď niekto robí v lese neporiadok.
Spoločne sme si na záver upiekli klobásky, zjedli chlebík a sladkosti a celý odpad po nás sme pekne pozbierali a odniesli do obecného zberného veľkoobjemového kontajnera.
Les sme si nazvali „Náš čistý“, aby si k nemu vytvorili citový vzťah a nedovolili nikomu ho ničiť.
Odozva od rodičov bola veľmi priaznivá. Hneď v sobotu aj dospelí vyčistili okolie potoka. Nechceli sa predsa pred svojimi deťmi hanbiť.
A tak to má byť. Akcia strieda akciu. Posolstvo o potreby ochrany prírody sa môže rozšíriť ďalej. Aj do vedľajšej dediny, susedného mesta. Môže mať charakter presahujúci hranice katastrov, štátov. Nie iba deň, mesiac, rok- ale stále.
Iba tak naša Zem zostane aj pre ďalšie generácie tým miestom, kde sa žije najlepšie.