Rodina. To je slovo, ktoré malo pre väčšinu ľudí vždy veľmi veľký význam. A ja som teda nikdy nebola výnimkou. O to viac som si svoju rodinu vážila, keďže jej členov bolo priam žalostne málo. Niektorí sa už bohužiaľ pominuli, no aj tak nás nebolo príliš veľa. Moji rodičia nemali súrodencov a moji starí rodičia boli taktiež len sami, takže som si vážila každého jedného člena, napriek tomu, že väčšina ľudí na svoju rodinu nadáva, ja som ju milovala. Bolo však veľmi ťažké zosúladiť všetkých, aby sa dostavili na jedno miesto. Vždy sa vyskytol nejaký problém, no určite najčastejšie to bola práve doprava.
Keď nemáte svojich príbuzných ako niekam dopraviť a odmietajú ísť autobusom, naskytuje sa naozaj veľký problém. Ja som však vedela, že to jednoducho musím nejakým spôsobom vyriešiť, nech sa deje čokoľvek.
Záležalo mi na tom, aby sme aspoň raz za čas chodili na spoločné obedy v sobotu či v nedeľu. Vedela som však, že ich do mojej malej škodovky všetkých nenapracem, tak som musela začať improvizovať. Začala som sa pýtať mojich známych či by mi nevedeli požičať veľké vozidlo, v ktorom budem môcť mojich príbuzných odviezť na jedno miesto. Je jasné, že veľmi ochotní neboli alebo mi ho proste požičať nemohli. Našťastie som narazila na prenájom 9 miestneho auta. To ma doslova zachránilo, inak by som asi rezignovala.
Moji starí rodičia boli nadšení, keď videli, na akom veľkom vozidle som po nich prišla. Boli nadšení, že pôjdu všetci spolu a že nebudú musieť hľadať odvoz. Niekedy stačí aj naozaj maličkosť, aby sme ľudí potešili, no nemyslíte?
Tak prečo by sme niečo pre nich neurobili, keď môžeme? Je to niečo, čo nás predsa bude tešiť, nech sa deje čokoľvek. A keď si na to po rokoch spomenieme, budeme radi, že sme svojich starých rodičov niekde zobrali. Predsa len, musíme si uvedomiť, že tu nebudú večne, a to je jednoducho fakt.